Možno už väčšina z Vás, milé Ženy, má svoje dni počas menštruácie poriešené, no ja som si ich ustála bez boja a odporu až nedávno.

Pred mnohými rokmi, ako vystrašená zamestnankyňa, som menštruáciu iba pretrpela v práci. Potom  nastalo 10 dlhých rokov, kde ako majiteľka firmy, som si nevedela ani len predstaviť “dovoliť si” odísť z práce, alebo čo i len pomyslieť na seba. A keď som sa po rôznych zdravotných problémoch začala stavať na zadné a kričala už Dosť!, prichádzal z rôznych strán odpor a pretlak, tzn.: vždy práve v tie dni bolo najviac práce, alebo niekto ochorel a bolo ho treba zastúpiť. S EX, s ktorým som vlastnila firmu, po rozvode nastala dosť veľká symbióza v mnohých záležitostiach, ale tu iba pohŕdanie slovami ako: “všetci máme svoje dni! porieš si to energeticky!, dá sa to!, moja partnerka také dni zvláda! teraz ťa potrebujeme!….” A ja som sa znovu a znovu ponárala do výčitiek, že som neschopná, slabá, nie dosť dokonalá … Skúšky prichádzali z každej strany. A ja som si tvrdo každý mesiac “vydobíjala” deň voľna. No pokoj v duši neprichádzal.

Doslova som ušla do prostredia svojich masáži, kde som si sama sebe pánom a nikto mi tu nerozkazuje. Ale až postupom času, pozorovaním, načúvaním a vnímaním vlastného tela, som zistila, čo všetko mi prináša jeden deň do mesiaca preležaný v posteli, ideálne mlčky, vo svojom tichu. Je to pre mňa akoby som dôsledne dopĺňala vyprázdnenú kuchyňu zásobami na ďalší mesiac dopredu, z ktorého budem variť úžasné jedlo pre mňa a aj celú rodinu.

Po tomto porozumení a zmierení prišla veľká skúška v novom vzťahu. Vznikla prvá situácia, kde bola práve v tento deň nutnosť vydať energiu na vonkajšiu prácu. No nastala zmena. Muž sa opýtal:”a čo by si chcela ty?” Bolo mi jasné, čo treba robiť, no pozrela som do seba a zvnútra úprimne vyšlo: ” chcem ležať pod perinou zakrytá až po uši a nerobiť nič”. A on nato: “Dobre.” A objal moje krehké telíčko. Rozplakala som sa šťastím a dojatím… nebol nutný žiaden boj, žiadne vysvetľovanie… muž ma iba odprevadil k posteli a nechal ma byť sebou.

Po prvý krát po mnohých rokoch mám jeden deň v mesiaci pre sebe, bez posúdenia, s rešpektom a prijatím aj od najbližšieho okolia. Tak dlho mi trvalo budovať mier a lásku k sebe v tejto jednoduchej mnoho krát opakovanej výzve. A konečne prišiel pocit pokoja, kľud, zmierenie. Niektoré iné výzvy už mám za sebou ale mnoho ich je ešte predo mnou.

Na začiatku cesty je vždy slovo “chcem” a nutná silná, pevná “vôľa”, aby na konci mohla byť zažitá “sláva”.
A medzitým prechádzam jedinečnú cestu zvedomovaním a upevňovaním rôznych cností a vlastností … no vždy, keď zvládnem nejakú výzvu, mením a posúvam svoju osobnosť.
Bože ďakujem za ďalší malý krôčik ku svetlu lásky…