Správne nastavené pravidlá nám dávajú bezpečný priestor, v ktorom si utvárame hranice ako silné no pohyblivé piliere, o ktoré sa môžeme oprieť, ale aj odraziť a zažívať slobodné plynutie v tomto hmotnom svete.

Pred pár týždňami som si so synom tvorila nové pravidlá fungovania počas dňa. Pravidlá, ktoré boli doteraz sme už nevedeli aplikovať na nové situácie, ktoré vznikali v našom živote.
Odpor začal už pred tvorením: “teraz nie, to chceš iba ty”…, A tak sme všetko zbalili a išli tancovať. Divokým tancom sme vytancovali všetky naše odpudzujúce myšlienky, To nás unavilo, a tak sme spomalili a vybehli von na trávu skúšať mlynské kolesá. Vyhrali sme sa dosýta a prišlo nové kolo tvorenia. Po úvahách a diskusiách, aby bola dodržaná obojstranná spokojnosť, ale aj obojstranná zodpovednosť, boli pravidlá hotové, hoci až na konci dňa.

Hurá, konečne, ale ako ich teraz zapojiť do našich zabehnutých dní?
Táto fáza nám trvala dosť dlho. Zmeniť zabehnutý, nefungujúci štandard, to dalo zabrať nám obom. V prvom rade som išla do nových postupov ja, a pritom som prosila o dodržanie dohody aj zo strany syna.
Napríklad obojstranná zodpovednosť pri vstávaní či odchádzaní do školy. Zdá sa to byť jednoduchá úloha, no…:
Z mojej strany, zobudiť syna čo najpríjemnejšie, jemnými dotykmi, milým slovom. Dať mu ráno plnú pozornosť niekoľkých minút. (Kde nájsť ten čas, ktorý je už aj tak preplnený?… )Potom ho už nenapomínať, (urob toto! Už si sa obliekol?), iba pred odchodom povedať “odchádzame” , čo znamená, že máme 5 minút do ukončenia všetkých začatých činnosti a odchodu z domu.
Z jeho strany zase prebudiť sa, prestať sa tváriť, že ja tu nie som. Potom sa prezliecť, zobrať desiatu a pri slove odchádzame zobrať všetky potrebné veci, obliecť, obuť a ísť.
No, prvé dni to naozaj nešlo. Ba dokonca opak bol pravdou. Všetky odpory, ktoré boli k daným situáciám spojené, vyliezli na povrch naplno: mne sa nechce, ja na to kašlem!, mami, ešte ma buď, prosím! … Chystanie vecí nastalo až pri slove odchádzame, teda neskoro. Napätie sa vystupňovalo až, keď som raz skoro odišla z domu autom bez syna. Na ulici ma dobehol, lebo som dávala prednosť, keďže som išla z vedľajšej ulice …
Po pár šialených dňoch prišli od syna zamyslenia: ” Mami, ale to je ťažké dodržiavať všetky tie pravidlá. Vymyslieť to hej, ale ako to urobiť? Mne to nejde. To sa nedá…”
A ja mu na to: “No to je tá pravá škola, “škola života”. Učiť sa ako meniť svoje zabehnuté návyky, ktoré mi neslúžia. Ako sa uvoľniť spod ich zovretia a vybrať sa novou cestou. Skúšať neustále, znovu a znovu… raz sa to podarí.” Nastalo ticho.

Prešli asi tri dni a prišla zmena:
Všetko sa dialo podľa dohody. Dokonca slovo “odchádzame” odišlo z úst môjho syna. A potom na mňa čakal pri aute. Takéto ranné plynutie som ešte nezažila. A aj syn bol milo prekvapený dokonca si to ráno užíval. A snaha je aj pokračovať, občas niečo nevyjde dokonale, ale obaja sa cítime naozaj milovaní, keď si ctíme, rešpektujeme jeden druhého. Keď sa počúvame s porozumením. Menej boja a viac plynutia. Staré systémy postupne vymierajú. A ja sa teším z každého láskavého začiatku dňa.
Len sa nevzdávať…

Život je nádhernou školou plnou nových prekvapení, nového spoznávania, nového učenia. Každá nová skúsenosť nám môže pomôcť otvoriť našu múdrosť, ktorá sa nachádza v strede bytia. Vracia nás späť k hlbšiemu pochopeniu, k nájdeniu svojej čistej jasnosti. Tak využime čas, ktorý tu máme, a skúšajme.