Pred pár týždňami som bola po určitých zdravotných okolnostiach veľmi oslabená. Potrebovala som pomoc, a tak som oslovila mojich veľmi dobrých priateľov o radu. Vážim si ich, a každý zareagoval zo svojej strany: bylinky, jedlo, mentálna zmena. Tým, že som vytvorila otázky, prichádzali odpovede. Prijímala som ich s pokorou a s dôverou vo vyšší princíp ihneď skúšala. A všetko fungovalo.
Kedysi sa mi často stávalo, že aj keď som si radu dokázala vypýtať, vzápätí som ju odmietala. Spodná pýcha ma neustále nútila ísť do nedôvery, čo ak to pre mňa nie je? Čo ak to nebude na mňa účinkovať? Čo ak…? Táto nedôvera možnú pomoc úplne zrušila. A znovu vznikol kolotoč: nikto mi nepomôže, som na všetko sama.
Dnes už sa nebojím popýtať si o pomoc. No už ani nemám strach z prijatia.
A tak som na druhý deň išla za susedom, či by mi mohol zaliať kvietky, s pokorou a úprimnosťou, že teraz nemôžem dvíhať ťažké veci. A on prišiel a pomohol mi. A ešte sa opýtal, či má prísť aj večer.
A na ďalší deň, keď som išla s priateľmi na obed, poprosila som, či by mi zaniesli tašku a oni to s ochotou urobili. Hoci na mne zvonku nebolo vidieť, že tú pomoc potrebujem. A ako odmenu dostali iba čistú vďačnosť = nezištnosť – náročný krok.
Ľudia sa často boja popýtať si o pomoc, o radu, alebo dokonca sami odsudzujú iných, že sú slabí, že by si mali pomôcť sami.
Pre mňa je slabosťou to, že si nepriznám, kde sa nachádzam. Že nie som v pravde so svojim telom, keď mi naznačuje napríklad odpočívaj, alebo zastav sa!!!
Popýtať si o pomoc v čase, keď ju naozaj potrebujem, mi práve môže priniesť nové informacie, ako daný problém riešiť, alebo ak sa to týka zdravotného stavu, rýchlejšie uzdravenie… A teda možnosť na vyrovnávanie pokrútených vzorcov spravania, ktoré mi už v mojom živote nepomáhajú.
Prajem veľa lásky do ďalších dní
S úctou
Jana Abatis
www.abatis.sk