Jar nám kalendárne začala, no postupne a pomaly sa prebúdza už od polovice februára. A my, ľudia? Možno sme sa nezastavili ani v zime, no už sa rozbiehame ešte rýchlejšie a bláznivo sa rútime vpred.
Hoci sme ešte strnulí, stuhnutí, ťažko sa nám uvoľňujú svaly, často vôbec nepočúvame naše telo, chceme veci urýchliť a nakladáme na seba stále viac a viac vymyslených úloh pretechnizovaného sveta, pridáva sa netrpezlivosť, vnútorný tlak, či hnev. no telo je múdre dáva nám pocítiť náš nesúlad rôznymi chorobami, zraneniami, čí tým, že sa nám nedarí dosiahnuť náš vytúžený cieľ.
Ešte sme poriadne nezasiahli semienka a už chceme žať.
Možno je niekedy potrebné jednoducho zastaviť sa. Zamyslieť sa nad tým, čo tu vlastne teraz robím, či to súznie s tým, čo práve teraz chcem, čo potrebujem.
K takémuto zastaveniu vedia výrazne pomôcť najjednoduchšie veci:
- prechádzky prírodou, lesom,
- práca na záhradke,
- vlastná tvorba rukami,
- intuitívny tanec,
- láskavé dotyky, masáž v prítomnosti…
Už uvoľnením kumulovaného napätia sa vieme dostať zo smútku, beznádeje alebo hnevu k pocitu radosti, vďačnosti, či iným vyšším vibráciám, ktoré nás nevybíjajú, ale presne naopak, dobíjajú. Ak si dovolíme povoliť tvrdú sebakontrolu spoločenských noriem, vieme sa v plynutí a rešpektovaní vnútorného nastavenia spojiť s našim vnútorným zdrojom sily, so semienkom. A môžeme sa o neho začať starať vedomou prácou, tzn. pravdivejšie si stanoviť, čo? vlastne chceme… Potom dokážeme nasmerovať ďalšiu púť nášho života presnejšie, jasnejšie… a v konečnom dôsledku, hoci so zastavením, rýchlejšie dosiahnuť svoje ciele.
