Od malička som rada pozorovala zaľúbené páry, rodiny s deťmi, tých zopár šťastných chvíľ, kedy z nich žiarila energia lásky, čo potvrdilo moje “áno”, láska existuje. Ľudia vtedy zväčša neprejavovali lásku na verejnosti. To, ako vo vzťahu žijú, a či sa majú radi, bolo tabu.
Najväčší dôkaz:
Ako dieťa slobodnej mamičky som mala šťastie žiť 2 mesiace v jednej rodine s 8-mimi členmi domácnosti. Dlhoročný manželský pár mal práve obrovskú krízu vo vzťahu. Videla som, počula som a cítila som emócie, atmosféru a spôsoby ako hľadali cestu zmierenia a ako ich táto etapa života nakoniec vzpružila a ukotvila. A ja som vedela, že títo dvaja ľudia naozaj chcú byť spolu. Možno iba preto, že v tých časoch bol rozvod na poslednom mieste riešenia sporu – kvôli spoločnosti. No hoc bol dôvod akýkoľvek, vydali veľkú pozornosť celej situácii, dovolili si precítiť emócie svoje i toho druhého a prijali ich, a znovu si vyznávali lásku. Následne našli spôsob, ako zmeniť v ich živote to, čo im spôsobovalo zranenie. Ich vzťah zachránilo práve to, že problém neschovávali pod pokrievku a ani neutiekli od neho preč, ale boli autentický a otvorene načúvali jeden druhému.

Ako vnímam súčasnú situáciu?
V súčasnosti sú rozvody a rozchody veľmi bežné, a prvé čo ľudom v partnerstve napadne ako najrýchlejšia cesta von z nepríjemných pocitov, je útek. Na vyčistenie si hlavy zo zmätku, či vyjadrenie svojho hnevu na štiepení dreva je to dobrá možnosť, na pár hodín, či dní. No zväčša tento útek, rozchodom je len zbavením sa vlastnej zodpovednosti za stav, ktorý vznikol. Každý máme na tom ako sa odohráva naša situácia 50 %, nie menej a nie viac. My často práve obviňovaním dávame moc tomu druhému nad našim stavom. Často ujdeme, nájdeme si niekoho iného a celá situácia sa opakuje. No tu treba zastaviť a pozrieť sa na to, čo nám to hovorí?: najprv meň svojich 50%, aby mohlo prísť niečo iné. A teda prijať plne svoju časť zodpovednosti.

Môj ozdravný proces
Ja sama som si prešla ozdravným procesom môjho 18-ročného vzťahu s bývalým manželom, kde som sa vyrovnávala zo spletitostí mojej manipulácie a tlaku na základe strachov, ktorými som naplno žila. Ako žena, skrze svoju intuíciu som hľadala vlastnou cestou, ako moju veľkú bolesť, smútok a hnev ukončiť a ako zmeniť šialený kruh neúcty a neustálych zranení z oboch strán.
Najprv som začala hľadať samú seba, kto vlastne som, kam kráčam a kam v skutočnosti chcem ísť. Potom som krok za krokom začala pretvárať svoju skutočnosť. Zároveň som sa denno denne učila úplne nanovo otvorene komunikovať v pravdivosti a úprimnosti s láskou. Každý deň som umierala a nanovo sa rodila. Užila som si tri roky liečenia vzťahu, vyrovnávania svojej ubitej ženskosti a tvorenia nového.
… a teraz?
Teraz si každý ideme svojou vlastnou cestou, pričom sa snažíme podporovať sa ako rodičia nášho syna. Máme priateľský vzťah, na ktorom je stále čo vylepšovať.

Uzdravovanie vzťahu zároveň vnieslo do nášho života novú energiu a prinieslo nám obom nových partnerov.
Ja už viem, že chyby, ktoré som v živote urobila (a neustále robím) sú tu nato, aby nás upozorňovali, že spôsob, ktorým riešim nejakú situáciu, nie je pre mňa dobrý a mám skúsiť iný. Že chyby nepoukazujú na vinníka, no dávajú mi spätnú väzbu, takú istú, ako veci urobené správne. Preto v tomto novom partnerstve dennodenné situácie riešim inak. Vedomé, s prijatím ženy vo mne a muža v ňom. S úprimným vyjadrovaním svojich pocitov a potrieb. S načúvaním a s otvorenou komunikáciou našich sŕdc. S úctou k vnútornej múdrosti oboch nás.
V takomto partnerstve sa ako pár navzájom podporujeme, dobíjame, liečime i rastieme, a tým prehlbujeme stabilita vzťahu i seba samého ako človeka.

A o to ako sa dá žiť zdravšie vo vzťahoch sa s vami rada podelí.

A čo deti?
Tým, že som so svojím bývalým partnerom dokázala nastaviť harmonický vzťah, automaticky sa zlepšil stav môjho dieťaťa, tak zdravotný ako aj psychický. Uvedomila som si, že dieťa vychováva môj spôsob života, nie to, čo mu rozprávam, ako by sme mali to, či ono správne robiť. Ak žijem v pravdivej úprimnosti hoci aj svojich chýb, v prítomnosti hoci aj nesmelo, podráždene alebo v smútku, ak sa neskrývam za rôzne masky, učím svojho syna stáť samého v sebe a za seba, takí aký je, ako sa práve cíti. Neklamať samého seba ale vnímať, čo mi hovorí moje telo, vedieť pracovať so svojimi emócia a tým zvládať akékoľvek ťažké situácie v mojom živote. To je jeden z najväčších darov, ktorý môžem predávať ďalšej generácii.